Fajku nosím so sebou všade, no na to aby som si ju zapálil musí byť, na rozdiel od cigariet, vhodná atmosféra. Napríklad pri šálke kávy počas oddychového dňa v základnom tábore. Počas výstupu to už taká pohoda nie je, preto sú najvyššie dosiahnuté miesta mojich fajok základné tábory jednotlivých osemtisícoviek. Bolo aj pár expedícii, kde som bol s fajčiarmi a tak sme si zapálili cigaretu aj v niektorom z výškových táborov. Asi najvyššie to bolo na Gašerbrume II, kde sme si s Piotrom Morawskim urobili „pravú kaviarenskú“ atmosféru v poslednom tábore, vo výške 7400 metrov. 

Horolezecký výstroj sa v posledných rokoch výrazne odľahčuje, pretože práve hmotnosť je limitujúcim faktorom pri plánovaní stále náročnejších výstupov, kombinácií viacerých vrcholov, alebo preliezaní dlhých hrebeňov vo veľkých nadmorských výškach.

Zmenili sa variče, ktoré sú dnes oveľa efektívnejšie a tak potrebujete oveľa menej plynu, čo má pri dlhých výstupoch samozrejme tiež vplyv na váhu vášho batoha. Len pre ilustráciu: pred pár rokmi som používal páperovú kombinézu, ktorá vážila 1,9 kilogramu, dnes mám kombinézu s podobnými izolačnými vlastnosťami, no jej hmotnosť je 550 gramov. Horolezecký čakan vážil kedysi 1000 a viac gramov. dnes, s použitím kompozitov a uhlíkových vlákien, klesla jeho hmotnosť na 200 gramov. Podobné je to aj s lanami, oblečením, spacákmi, stanmi, batohmi, mačkami a výškovými topánkami.

Cena takýchto Hi-Tech výrobkov je samozrejme niekoľkonásobne vyššia, no dáva vám väčšiu voľnosť pohybu a šancu na oveľa kvalitnejšie výkony. Asi jedinou súčasťou mojej výškovej výbavy, ktorá sa už niekoľko rokov nezmenila, je môj satelitný telefón. K žiadnej časti výstroja však nemám nejaký špeciálny vzťah a väčšina z už nepoužívaných vecí končí v rukách mojich nepálskych, či pakistanských kamarátov, prípadne v múzeách, alebo rôznych súkromných zbierkach.  

To je ako keby ste sa spýtali mamičky, ktoré dieťa má najradšej. Pre mňa sú Vysoké Tatry miestom kde som sa narodil a mám ich rád celé aj s Belianskymi, Západnými, Nízkymi  i Slovenským rajom. Jednoducho som tu doma a to kam sa vyberiem väčšinou závisí od aktuálnych podmienok, pracovných povinností, alebo možnosti stretnúť sa s dobrými priateľmi.  

V dnešnej dobe je navigácia súčasťou takmer všetkých elektronických outdoorových zariadení. Mám ju v obyčajnom i satelitnom telefóne, GPS – ku, v hodinkách, dokonca aj vo fotoaparáte. Pri plánovaní je však veľmi dôležité získať o výstupe čo najviac informácií, aby ste sa dokázali zorientovať aj bez týchto zariadení.

Dnes to vďaka internetu nie je až také zložité, vďaka čomu je orientácia počas výstupu pomerne jednoduchá. Fotografie, technické nákresy výstupov, ich popisy a hlavne komunikácia s ľuďmi, ktorí tieto výstupy absolvovali sú veľkou pomocou zorientovať sa aj v zlom počasí a zhoršenej viditeľnosti. Iné je to pri prvovýstupoch, keď sa pohybujete v panenskom teréne a rozhodnutie o smere ďalšieho výstupu je iba vecou skúseností, vašej intuície, schopnosti čítať terén a tak trochu aj šťastia.   

Sú veci na ktoré sa nezabúda. Mojim vôbec prvým tatranským vrcholom bol Kôprovský štít, na ktorý som vystúpil ešte ako chlapec s mojou mamou. Veľmi sa mi to páčilo a bolo jasné, že to nebude môj posledný vrchol. Mojím prvým skutočným horolezeckým výstupom bola cesta v severnej stene Veľkého Žabieho štítu, ktorú som absolvoval ako sedemnásťročný, v roku 1983. Asi najdôležitejším však bol pre mňa výstup na 7105 metrov vysoký pamírsky vrchol Pik Korženevskej v roku 1986, kde som mal po prvý raz možnosť vyskúšať si skutočné výškové horolezectvo a to sa mi zapáčilo natoľko, že sa mu venujem až doteraz.  
V čase, keď som liezol s Poliakmi Piotrom Pustelnikom a Piotrom Morawskim sme v základnom tábore trávili voľný čas sledovaním všetkých kultových poľských komédii a v našej komunikácii sme často používali rôzne dlhé citáty z týchto filmov, takže nezasvätený človek nám mohol iba ťažko rozumieť. V roku 2008 nás na západnom hrebeni Annapurny, vo výške takmer osemtisíc metrov, zastihla silná búrka a každý z nás dostal tri zásahy bleskom. Prežili sme to naozaj iba so šťastím a v tejto napätej situácii padla „hláška“ z filmu Sexmisia - „Prądem, do nas, bohaterów?” (Elektrickým prúdom, do nás, hrdinov?). Po zostupe do základného tábora sme sa na tom ešte dlho všetci bavili. Ale asi najčastejšie používaným bol citát z poľskej komédie Kiler – „Twardym trzeba być, nie miętkim!”. Boli to naozaj veľmi príjemné expedície s výbornými priateľmi.
Petrovi Hámorovi veľmi fandíme a držíme na jeho cestách palce. Sme hrdí na to, že ho už tretím rokom môžeme na jeho expedíciách podporiť a poistiť. 😊