Astrobiologička Musilová radí ženám:

Ženy dokážu svojou láskavosťou roztopiť ľady a so šarmom vyriešia aj nepríjemné situácie. Keďže sú zvyknuté riešiť viac vecí naraz, v práci sa rozhodujú rýchlo a zbytočne nekomplikujú situácie. Napriek tomu sú aj v súčasnosti nedocenené a často sa stretávajú s podceňovaním.

Medzinárodný deň žien vznikol ako pamiatka na boj žien za svoju rovnoprávnosť. V oblasti vedy a výskumu bojuje za lepšie postavenie žien aj slovenská astrobiologička, riaditeľka simulovaných marťanských a mesačných misií na stanici HI-SEAS, Michaela Musilová, ktorú mnohí poznajú ako „Ženu z Marsu“.

V každej krajine je to trochu inak. V niektorých európskych krajinách, nazvime to na Západe, je určitá snaha vytvoriť lepšie pracovné podmienky pre ženy, aby mohli mať rodinu a zároveň neboli nútené odísť z výskumu. To však nie je prípad USA, kde je veľa žien stále nútených rozhodovať sa medzi založením rodiny a robením výskumu. V Amerike si veľakrát musia ženy zobrať dovolenku, alebo majú len pár týždňov na zotavenie sa po pôrode. Navyše jasle sú drahé, preto je výhodnejšie, aby zostali doma s deťmi a až potom sa vrátili naplno do práce. Často je to takto aj finančne výhodnejšie, ako sa snažiť mať prácu a popri tom platiť jasle. V Amerike je to teda stále dosť zlé.

Vo svete je to podobné ako v USA. Na Slovensku je rodičovská dovolenka, ktorá trvá vo väčšine prípadov pomerne dlho. Zároveň dáva možnosť vrátiť sa do práce, z ktorej žena odišla. Vo vedeckej sfére je to trochu náročnejšie, pretože vedci sa hodnotia aj na základe toho, koľko publikujú alebo koľko získajú grantov. Takže vedkyne, ktoré sa rozhodli pre rodinu, to potom musia doháňať. Záleží však na krajine. Napríklad v Británii a iných európskych krajinách sa snažia, aby sa ženy mohli po materskej angažovať vo vede a získať granty bez toho, aby boli zle hodnotené za to, že mali pauzu. V každom prípade celosvetovo je ešte veľa práce, ktorú musíme ako spoločnosť urobiť, aby sa podmienky pre ženy vedkyne zlepšili. Vo vedeckých sférach sú ženy stále menšinou a ešte na niektorých miestach čelia rôznym problémom ako napríklad diskriminácii. Je to značné v Amerike, no stáva sa to aj vo Veľkej Británii či inde vo svete. Jedine spoločnými silami, bez ohľadu na pohlavie, môžeme situáciu zmeniť tak, aby sa mohli ženy lepšie realizovať ako vedkyne.

Našla som štatistiky z roku 2021, v tom čase bolo približne 10,5 % študentiek verzus mužov študentov na FEI STU. Čo sa týka pedagógov, v čase štatistík bola približne pätina žien pedagogičiek, zvyšok tvorili muži. Osobne som zatiaľ mala len jednu jedinú študentku, takže je tu čo robiť, aby sa vo všeobecnosti zmenila situácia na STU. Na niektorých fakultách je viac žien, ale na tých technickejších je ich omnoho menej. Celkovo bolo v roku 2021 tuším len približne 32 % žien medzi všetkými študentami. Veci sa však zlepšujú, no pomaličky. Dokonca na FEI STU sme mali aspoň pár prodekaniek alebo žien vedúcich ústavov aj v technickejších odboroch. Dúfam, že zmeny k lepšiemu budú pokračovať, ale treba sa snažiť sprístupniť tieto odbory pre študentky aj iným spôsobom. Napríklad v minulosti niektoré univerzity, či už na Slovensku alebo vo svete, mali marketing skôr nastavený tak, aby zaujal mužov, čo bolo potom menej atraktívne pre ženy. Ďalšia dôležitá vec sú vzory. Keď ženy nevidia seba ako budúce študentky, možno pedagogičky, tak potom im ani nenapadne, že majú šancu uspieť.

Veľmi dúfam, že aj vďaka osvete, ktorú robím, sa zmení pohľad na ženy vedkyne. Ľudia majú často stereotypný pohľad na to, ako vôbec vedec vyzerá. Myslia si, že musí mať biely plášť a okuliare a vyzerať presne určeným spôsobom. Avšak vedkyňa môže byť hocikto a môže sa hocijako obliekať a vyzerať. Nemusí to byť vôbec stereotyp. Preto sa ja sama snažím byť vždy sama sebou. Obliekať sa, ako sa cítim pohodlne, často, keď niekde vystupujem, mám sukňu alebo šaty, pretože jednoducho to som ja.  Takže aj takto sa snažím ukázať ľuďom, že sa netreba držať stereotypov. Vedkyňa môže byť naozaj hocikto. Je jedno, z akej rodiny pochádza, alebo ako vyzerá. Ak dokážem pomôcť osvetou a takéto názory zmeniť, budem rada. Aby to však nebolo len o výzore. Snažím sa sprístupniť vedu čo najväčšiemu publiku, je dôležité, aby mi rozumeli malé deti, ale aj starší ľudia. Myslím si, že keď zdieľame prístupným spôsobom naše znalosti a vášne pre vedu a výskum, tak môžeme nielen nadchnúť ďalších pre tieto témy, ale aj inšpirovať ľudí, aby sa venovali tomu, čo ich baví. Preto sa často venujem vyučovaniu a popularizácií. 

Žiaľ, je to veľakrát tak, ale našťastie nie vždy. Stalo sa mi to mnohokrát, že moji mužskí kolegovia ma neakceptovali, respektíve tvárili sa, že nie som rovnocenný kolega. Spochybňovali moju prácu, moje úspechy. Dokonca na Slovensku som zažila aj to, že starší profesori sa ma snažili diskreditovať tým, že šírili o mne klamstvá v médiách. Mala som veľa zlých skúsenosti, ale našťastie aj veľa dobrých. Najmä v zahraničí má mladšia generácia mužov už trochu iný pohľad na svet, možno nie taký stereotypný. Uvedomujú si, že aj ženy sú schopné robiť vedu, že by mali byť férovo platené a je dôležité, aby sme mali rovnocennú rolu v spoločnosti.

Veci sa menia k lepšiemu a verím, že časom bude viac mužov, ktorí nás budú podporovať a môžeme tak vytvoriť lepšie prostredie pre ďalšie ženy, ale aj ľudí z rôznych menšín. Zatiaľ sa to len rozvíja, máme čo robiť, aby sa podmienky zlepšili a vedkyne neboli spochybňované. S tým mám skúsenosti nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, aj keď tam som už, našťastie, získala reputáciu a preukázala svoje schopnosti. Na Slovensku sa mi ešte stále stáva, že ľudia spochybňujú veci často len pre to, že robím osvetu a som v médiách. A opäť tí určití profesori si myslia, že to znehodnocuje moje skúsenosti ako vedkyne, pretože si myslia, že robiť s médiami a osvetu nie je hodné vedcov.

Mala som ich celkom dosť a som rada, že aspoň v zahraničí je ich čoraz menej. Vydobyla som si omnoho lepšie pracované prostredie, nechcem napríklad spolupracovať s ľuďmi a organizáciami, o ktorých viem, že diskriminujú, zneužívajú ľudí. Žiaľ, tie negatívne skúsenosti stále ešte existujú. A áno, o Antarktídu som prišla dokonca štyrikrát, dvakrát mi zobral moje miesto na expedícii jeden profesor. Dokonca to bol jeden z mojich vedúcich doktorandskej práce, v druhých dvoch prípadoch to bol jeden profesor a iný nadriadený. Vlastne tiež ma určitým spôsobom okradol o to miesto, ale skôr tým, že mi tam jednoducho zakázali ísť, lebo im vtedy nevyhovovalo, aby som tam išla ja. Nezamysleli sa nad tým, čo by to prinieslo aj im. Nenechala som sa odradiť. Môj spôsob vyrovnania sa s tým bol, že nebudem zúfať a nebudem nešťastná. Jednoducho som to využila ako príležitosť nájsť iný spôsob, ako sa dostať na Antarktídu, alebo ako sa vyhýbať toxickým ľuďom. Namiesto toho sa sústredím na pozitívne veci a pomáham iným ženám a menšinám, aby sme si mohli navzájom pomáhať. O tom je aj expedícia na Antarktídu, na ktorú sa chystám tento rok. Takže konečne sa tam asi po 15-tich rokoch snahy dostanem. Vybrali ma z celého sveta do skupiny sto žien líderiek z celého sveta. Navzájom si pomáhame a vytvárame vhodné podmienky na to, aby sme mohli spolu ísť robiť výskum na Antarktídu.

Hlavne sa nenechajte odradiť od toho, čo vás baví a pre čo máte vášeň. Osobne sa venujem vede a výskumu už veľa rokov a mám chuť to robiť každý deň, hoci to niekedy nie je ľahké. Veľmi dúfam, že aj vám sa to podarí. Ak by ste sa chceli vydať týmto smerom, stále je málo žien vo vede a výskume, ale situácia sa zlepšuje. Keď budeme držať spolu a budeme sa snažiť zlepšovať situáciu pre ženy vo vede a výskume, bude to prostredie lepšie, aby sme si mohli založiť rodiny a zároveň sa venovať tomu, čo nás baví, ísť si za tým, pre čo máme skutočnú vášeň. Takže hlavne, držte sa toho, nenechajte sa odradiť a dúfam, že sa vám podarí zrealizovať vaše sny.

Áno, tanec mám veľmi rada. Je to moja najväčšia vášeň okrem vedeckej sféry, tancujem asi od troch – štyroch rokov. Už vtedy som mala nejaké vystúpenia pre deti. Odvtedy som vyskúšala všetky možné tance od brušných, akrobatických, breakdance, hip hop street aj balet. Naozaj rada vyskúšam všetko možné. Často som musela nejaký typ tanca vzdať, keď sme sa napríklad sťahovali, alebo som mala problémy s kolenami. Musela som sa vzdať napríklad flamenca, lebo tam sa dosť dupe do zeme, čo nebolo dobré pre kolená. V ostatných rokoch som tancovala najmä spoločenské tance, ale nie klasické. Teraz žijem v New Yorku, snažím sa chodiť do tanečnej školy raz do týždňa, no pre prácu chodím skôr raz za dva týždne. Keď sa mi podarí nájsť si viac voľného času pre seba, chcela by som k tomu pridať napríklad lyrický tanec. Mala som ho veľmi rada. Tancujem približne 30 rokov a v budúcnosti by som chcela znovu pridať do svojho programu napríklad street alebo hip hop.