Bez jazdeckých skúseností, ale s veľkou odvahou, sa tento krát pustili do cestovania naprieč Patagóniou. Ako všetky ich cesty, aj táto stála za to. Nepustili sa však do tohto dobrodružstva úplne bezhlavo. Ako kameramanku si so sebou zobrali kamarátku, Lujzu, skúsenú jazdkyňu. Vďaka nej získali nie len podporu v podobe odborníka na kone, ale aj mnoho skvelých záberov, z ktorých plánujú vyprodukovať celovečerný film.

Vy ste mali možnosť sledovať ich cestu aj prostredníctvom našich sociálnych sietí. Viac si môžete prečítať v tomto článku. Joži a Pali dostali množstvo otázok od fanúšikov. My sme vybrali tie najzaujímavejšie a vyspovedali sme aj Lujzu. 

• Prečo ste sa rozhodli cestovať v tejto časti sveta?

Joži: Kvôli niekoľkým aspektom. Jedným je prostredie. Patagónia je jedným slovom dych berúca! Ďalším aspektom je to, že je to oblasť plná koní, čo sa odvíja na ich nižšej cene. Za štyri kone na mesiac sme zaplatili 800 eur. Čo je u nás nemysliteľne malá čiastka. Samozrejme, že pri rozhodovaní hrala úlohu aj kultúra. Južná Amerika nám je všetkým blízka. Ja som tam už bol a zamiloval si ju. Pali a Lujza ju chceli spoznať.

• Chceli by ste žiť v Argentíne?

Joži: S aktuálnou ekonomickou situáciou by som v Argentíne žiť nechcel. Musel by som mať zahraničný príjem, aby som vedel žiť slušný život, na úrovni akú máme na Slovensku. Ak by ale bola Argentína ekonomicky silnejšia, tak áno. Pretože ponúka všetko, čo si človek môže priať od pralesov, hôr až po pláže.

Pali: Určite si viem predstaviť žiť tam pár mesiacov, samozrejme so zahraničným príjmom, ako spomínal Joži. Na to, aby som vedel, či by som tam chcel žiť aj dlhšie, by som musel Argentínu ešte viac spoznať.

Lujza: Možno áno, iba z ekonomického hľadiska je to nestabilná krajina. Takže by som tam musela mať dobrú prácu, alebo plat zo zahraničia. Krajina je to nádherná a ľudia sú veľmi milí. Našli sme si tam kamarátov, ktohovie aká bude tu situácia. Možno tam ešte skončíme.

• Spätne pozerajúc, zabalili ste sa dobre, alebo by ste niečo vynechali/pridali?

Joži: Skôr vynechali. Pri niektorých presunoch bol napríklad veľký problém monopod (držiak na kameru). To by sme druhý krát už nevzali. Inak sme boli zbalení extrémne kompaktne a používali ultra ľahké vybavenie. Rozhodne sa do toho oplatí investovať. Radšej ako si niesť na chrbte, alebo na koni ťažkú techniku.

Pali: Súhlasím s Jožim, už by sme nebrali techniku, ktorú sme nevyužili naplno. Tiež by som zobral lepšie batérie. Mali sme rôzne batérie do kamier, powerbanky pre telefóny a podobne. Avšak minimálne tretina z nich mala biednu kapacitu. Stačilo by nám ich menej, ale funkčných. Ja som pokračoval v mojej tradícií z Ázie a mal som so sebou tarp/pláštenku, ktorú som opäť ani raz nepoužil. Rozmýšľam, či si ju nezačnem brať aj na ďalšie cesty, skôr ako amulet.

Lujza: Najmä už spomínaný monopod bol veľmi nepraktický a ťažký. Ja by som zredukovala tiež techniku, batérie. A zobrala by som si jedny nohavice navyše. Dôležité je ultralight vybavenie. Vynechala by som aj toľko liekov, mne by stačila jedna alpa a pár aspirínov.

• Ako sa musel meniť rozpočet počas cesty? Boli veci lacnejšie/drahšie než ste predpokladali?

Joži: V Argentíne je aktuálne veľmi vysoká inflácia. Z toho dôvodu bolo veľa vecí na naše pomery relatívne lacnejších, alebo cenovo podobných. Čo nás počas našej cesty finančne zasiahlo, boli preplnené turistické oblasti. Kone sme sa snažili zohnať v meste Bariloche, kde bola v tom čase sezóna a ceny ubytovania veľmi vysoké. Miestna vláda dokonca dávala Argentínskemu obyvateľstvu príspevok na dovolenku v domovskej krajine. To spolu s uvoľnením Covid opatrení spôsobilo veľký nával argentínskych turistov. Čo priamo ovplyvnilo ceny a obsadenosť ubytovania. Z Bariloche sme chceli vyraziť na koňoch, takže sme sa tomu nedokázali vyhnúť. Pre takto vysoké ceny ubytovania sme boli nútení zohnať čo najlacnejšie kone. To sa nám nakoniec podarilo južnejšie. Vyrovnali sme stratu za ubytovanie.

Pali: Rozpočet sme mali plus mínus pevný už na začiatku a moc sme ho zvyšovať nechceli. Počas cesty sa menilo iba rozloženie, koľko do čoho investujeme. Zo začiatku bolo takmer všetko drahšie, ako sme predpokladali. Ale keď sme zistili, ako veci fungujú, dostali sme sa k lepším cenám. Napríklad dvojitý kurz argentínskych pesos voči doláru.

• Boli nejaké momenty, keď si jeden z vás povedal, že to už ďalej nedá?

Joži: Boli silné momenty, kedy sme boli už veľmi vyčerpaní po niekoľkých dňoch v sedle. Tak isto pri jednaní s miestnymi to bolo niekedy psychicky náročné, kvôli jazykovej bariére. Hoci viem ako-tak po španielsky, miestne dialekty v Patagónii boli tvrdý oriešok. Nikdy sme to však nechceli úplne zabaliť, zbaliť sa a ísť prvým lietadlom domov.

Pali: Ani to moc nebolo možné, pretože by to znamenalo ostať niekde na stepi bez signálu. Preto ísť ďalej bola často krát ta najlepšia možnosť. Cesta k lietadlu by trvala minimálne 3 dni. Nikdy to nebolo tak silné, aby sme to chceli reálne vzdať. Celý trip bol o prekonávaní prekážok a s tým sme do toho išli.

Lujza: Nemyslím si, nebolo to tak náročné, že by sa to prejsť nedalo a niekoľko prekážok sa treba naučiť prekonávať. V civilizovanom európskom svete ich je oveľa viac ako v horách v Patagónii. Tak sa človek prirodzene prispôsobí. Pre ľudí s bledšou kožou, ale pripomínam, že sa treba natrieť. Bolestivé spálenie sa ťažko prekonáva.

• Cítili ste sa v nejakej situácii nebezpečne?

Joži: V začiatkoch, pri jednaní a stretávaní sa s miestnymi. Niekedy mi nebolo všetko jedno. Drsný humor a zbrane za opaskom sú pre mňa zastrašujúce. Aspoň z počiatku, kým sme si na to nezvykli a nezistili, že to nemyslia zle, ale majú špecifický zmysel pre humor.

Pali: Paradoxne to bolo až pri cestovaní bez koní. Keď za nami v noci prišla skupinka miestnych na pláž Copacabana, ktorí po nás vykrikovali niečo po španielsky. Samozrejme som vôbec nerozumel. Keď som však dostal palicou po nohe spozornel som, že to bude asi vážne. Nakoniec to však dobre skončilo. Chceli iba, aby som si obliekol trenky.

Lujza: Nie. Argentína je celkom bezpečná krajina, kým na vás nevidieť, že máte veľa peňazí. Vtedy je dosť možné, že vás okradnú, ale aj to skôr len vo veľkomeste a horších štvrtiach. Na vidieku v Patagónii sme nechali aj veci na neoplotenom dvore a zostali tam bez dozoru nepohnuté.

• Rada by som sa dozvedela viac o tom, ako fungovala hygiena na los campos.

Joži: Los Campos sú chatrče miestnych kovbojov (nazývajú sa gaučovia). Vždy sú pri zdroji vody, či už riečke, prameni alebo jazere. Hygiena bola preto relatívne dobrá. Každý deň sa dalo po náročnom dni ovlažiť a umyť sa. Voda bola samozrejme studená a často sa muselo vliezť do potoka alebo jazera. Na to sme si však rýchlo zvykli. Čo sa týka toalety, tak len v prírode na „lyžiara“.

Pali: Doplním, že ja som prvý krát použil toaletu v prírode na „lyžiara“ až v poslednej tretine cesty! Zvykol som si počkať, kým pôjdeme niekam nabiť notebook kvôli zálohám pre film. Väčšinou tam aj bola toaleta. Ako napríklad v prvom el campe bola nedokončená keramická toaleta s manuálnym splachovaním. Voda síce bola, ale napríklad vlasy sa v nej moc umyť nedali. Väčšinou aj tie potôčiky boli celkom slabé. Pre predstavu, mali hĺbku 5-15cm.

Lujza: V jednom el campe sme boli pri jazere, kde to s hygienou bolo najjednoduchšie. Stačilo vojsť do jazera a mohli sme si aj zaplávať.

• Ako jazdia gaučovia? Podľa fotiek nemajú dobre vyváženú svoju váhu na koni (nohy vpredu). Nemajú z toho kone problémy, nebolia ich chrbty?

Lujza: Nemajú ideálne vyváženú svoju váhu, ale jazdili sme na 16, 18 ročných koňoch, ktoré sa správali ako keby sme ich len nedávno obsadli. Nevšimla som si, že by niektorý z nich mal problém. Majú iné sedlá, ktoré sa mi zdajú jednoduchšie a menej zaťažujúce pre koňa. Hlavne, sú tie kone zvyknuté na takéto podmienky a majú to už v génoch. Aspoň tak mi to vysvetlil tréner. U nás by naše zhýčkané boli za chvíľu otlačené.

• Sú koníky dobre osvalené?
  

Lujza: Sú, z toľkého behania do kopcov majú dobre nasvalené chrbty a sú zvyknuté na všetky druhy prostredia. Jeden deň skáču cez popadané stromy v lese. Ďalší deň plávajú, inokedy naháňajú kravy. Takže nemajú jednotvárnu činnosť.

• Nemali ste chuť tam zostať? Aspoň na mňa pôsobí Patagónia ako krásne miesto, na ktorom čas plynie pomalšie

Joži: Popravde, áno! Každý člen výpravy mal momenty, kedy si povedal, že by tam vedel zostať žiť. Stále je to romantická predstava a miestne prostredie nám chýba. Za ten čas sa stalo našou súčasťou, ale tak či tak by sme sa vrátili domov. Či už za rodinou, alebo týmto našim projektom: Patagónia na koni. Chceme ním osloviť a inšpirovať širokú verejnosť.

Pali: Niekedy tam ten čas bežal až moc pomaly. Miestni boli celkom flegmatici. Predstava romantickej Patagónie sa po chvíli rozpadnę, keďže ste tam sami. Najbližší ľudia sú hodiny cesty ďaleko, aj to len pár domčekov. Zo začiatku to vyzerá krásne, máte od všetkého pokoj, svätý kľud. Po pár týždňoch, keď sa toho nasýtite, začne vám chýbať sociálny kontakt. Boli miesta, kde by som si vedel predstaviť ostať pár týždňov alebo mesiacov, napríklad Rio de Janero. Vždy som však rád, keď sa už vrátime na Slovensko. Je to, predsa len, môj domov.

Lujza: Každý z nás taký moment mal a niektorí ho majú aj na Slovensku.

• Čo ste si chceli pozrieť a nestihli ste?
  

Joži: Chcel by som vidieť viac z nepoznanej Patagónie. Mám pocit, že sme videli len malú časť neopísateľnej a nedotknutej prírody. Na chrbte koňa sme prešli len štvrtinu z pôvodného plánu dvetisíc kilometrov. Chcel by som vidieť ten zvyšok.

Pali: Toho je strašne veľa, určite by som si rád pozrel mesto Mendoza, ktoré je vyhlásené svojim červeným vínom. Taktiež severnejšie časti Patagónie, keďže sme z nej videli iba malý kúsok.

Lujza: Nestihli sme veľa vecí, o mnohých ani nevieme, pretože je to veľmi bohatá krajina na spoznávanie. Od výborných umelcov, cez muzikantov, mnoho prírodných krás až po gurmánske zážitky. Určite by som sa poriadne pozrela znovu na Buenos Aires, zašla do Mendozy na červené vína. Nemožno vynechať Cordobu, či možno menej známy Madryn, kde sa dajú z pobrežia pozorovať sťahujúce sa veľryby.

• Lujza, ako si si umývala vlasy? Na fotkách vyzerajú vždy dobre.
  

Ďakujem! No pravdupovediac som si ich moc neumývala. Iba raz za čas, keď sme zišli do dediny si vyprať, umyli sme sa v normálnej kúpeľni. Po umytí sa mi vlasy skučeravili a následne sa mi do nich dostal prach z ciest, ktorý pôsobil ako tužidlo. Dôležité bolo sa už potom veľmi nečesať, aby mi ostali viac menej také isté :)

• Ešte budete chcieť ísť na koňovýlet, alebo stačilo?
  

Joži: Pre mňa to bolo len okúsenie neuveriteľného potenciálu, ktorý skrýva putovanie na koni. Určite si to viem predstaviť a dokonca aj v miestnych podmienkach Slovenska. Všetci traja sme sa zhodli, že by bolo reálne zorganizovať niekoľkodňovú, či dokonca aj týždňovú konskú výpravu na Slovensku.

Pali: Určite áno! Aj keď asi nie takýto intenzívny. Pred cestou som nemal veľmi skúsenosti s koňmi. Až v Patagónii som prišiel na to, čo na tom všetci vidia. Cestovanie na koňoch je naozaj iné a odporúčam to každému vyskúšať. Nemýľte si to však s klasickými krátkymi výletmi na koňoch, ktoré sú bežné aj u nás. Kde kone idú v podstate automaticky za radom po naučenej trase. Musí tam byť prepojenie medzi jazdcom a koňom, ktoré je esenciálne.

Lujza: Ja som ochotná ísť na koni kedykoľvek a kamkoľvek.

• Máte už plán na ďalší výlet? Či je na to priskoro?

Joži: Na každej expedícii sa nám vždy začne črtať ďalší šialený nápad. Nezostaneme nič dlžní našej povesti a opäť sa pustíme do niečoho, s čím nemáme skúsenosti. Bude to za našou komfortnou zónou. Nechcem predbiehať, ale pri najbližšej expedícii, by sme mali mať ako dopravný prostriedok psí záprah.